"...pravdu a nič len pravdu"

Tak ak vás niekoho zaujíma, ako som dopadol ten môj dopravný priestupok, tak včera som mala súd.
Ráno som sa tam vybrala s prázdym a roztraseným žalúdkom. Nestihla som sa najesť, lebo ráno som ešte pracovala, zobudila som deti a vychystala ich do školy, a potom som teda šla. Ešte som dostala nejaké rady od Deb a od Toma. Deb povedala, že by som hlavne mala ukázať, že mi je to HROZNE ľúto. No a Tom, že by som tam mala začať plakať, to vraj pomáha. Cestou som zle odbočila len raz, ale som sa spamätala, že Fairfax by mal byť predsa opačným smerom, tak som to čím skôr otočila. Potom som to už našla celkom ľahko. General District Court. Dosť veľké to tam bolo. No tak som zaparkovala a pobrala sa hľadať, že kde je to tá moja súdna sieň. Stačilo sledovať ľudí s podobnými žltými papierikmi ako som mala ja. Pri vstupe do budovy ma prezreli, opýtali sa ma, či mi môžu prezrieť tašku (ktovie čo by spravili, keby som povedala, že nie). Mala som tam fľašku s vodou, tak mi kázali sa z nej napiť, a poslali ma ďalej. Prišla som k veľkej digitálnej tabuli, kde boli všetky súdne prípady s menom a číslom súdnej siene. Moja bola číslo 2H. Išla som na druhé poschodie, našla dvere 2H a pridala sa k ľuďom čakajúcim pred dverami. Mala som ešte asi pol hodinu. Len som celý čas vyplašene rozmýšľala, že ako budem vedieť, kedy mám ísť donútra a ako budem vedieť, čo mám robiť. Zrazu asi päť minút pred pol, sa všetci ľudia začali zbierať a vchádzať do miestnosti. Tak som šla aj aj. Som si pekne sadla do jednej lavice a čakala, že čo ďalej. Prišiel zriadenec a povedal, že si máme vypnúť mobilné telefóny (začínam si užívať, že žiadny nemám), že nesmieme jesť, piť a čítať nič, čo nesúvisí s procesom. No a potom prišla ich ctihodnosť. Celkom sympatický starší pán. Povedal nám, že máme zabudnúť na všetko čo sme videli vo filmoch, lebo to bude úplne inak. No a potom nám vysvetlil, že ako to bude prebiehať. A že keď povie naše meno, máme sa postaviť a povedať či sme guilty (vinný), not guilty (nevinný), alebo ... a to som nerozumela, čo bol dosť veľlý prúser, lebo podľa toho ako popisoval dôsledky jednotlivých prehlásení, tak som chcela povedať zrovna to. Išlo to vážne ako na bežiacom páse. Trochu som dúfala, že niekto predomnou urobí presne to, čo som chcela ja, ale prišla som na rad pomerne skoro. Takže, keď ich ctihodnosť povedali moje meno, tak som sa postavila a spýtala sa, aké mám možnosti. Ich ctihodnosť sa usmiali aj so všetkými tými právanikmi naokolo a láskavo mi zopakovali moje možnosti. To som už rozumela (hoci si za ten svet neviem spomenúť, čo to bolo), tak som "vyhlásila" a ich ctihodnosť si ma zavolali dopredu, aby si ma vypočuli. Tak som im povedala, že ako to bolo, že mi je jasné, že som mala zastaviť, ale že som sa bála, že sa stratím, a že som tam bola prvýkrát, a že to už nikdy viac neurobím. Nezačala som síce plakať, ako mi radil Tom, ale asi to stačilo. Ich ctihodnosť, vzhľadom na môj čistý register, povedali, že teda nemusím plaťiť tak ako som pôvodne mala $157 ale len $50. Teda mi to celkom stálo zato. Pekne som sa im poďakovala a padala som preč.

Celý mesiac

Pozerám, že som už nepísala celý mesiac. Nuž, dialo so toho celkom aj dosť. Tuším som nepísala odvtedy čo ma tá polícia stopla. Jaaaj, ani to som nepísala. No to bola dosť haluz a vlastne ešte stále neviem, že čo teda.

No ale po poriadku. Kyoko - moja japonská kamarátka mala narodeniny a pozvala ma, aby som sa pridala k nej a ďalším jej kamarátkam na večeru a že potom pôjdeme na karaoke. Najprv som myslela, že na to karaoke ani nepôjdem, ale boli to celkom fajn baby, tak som s nimi šla. Tak sme sa teda po večeri v Thajskej reštaurácii (inak hrozne ostré jedlo, vždy si k tomu vypýtajte dostatok vody) vybrali na karaoke. Nik okrem Kyoko nevedel, kam vlastne ideme, tak sme urobili "follow my car" (nasleduj moje auto) . Hneď na prvom semafóre som si uvedomila, že keďže sme tri autá, tak sa kľudne môže stať, že niekto proste nestihne zelenú, a že čo potom. No ale išlo to celkom dobre až na POSLEDNÝ (áno posledný) semafór. Ja som bola vtedy posledné auto, a keďže baby predomnou odbočili, a vyzeralo to, že mi môžu kedykoľvek zmiznúť, tak som sa pobrala za nimi, napriek tomu, že na semafóre už bola oranžová. No a v tom momente za mnou modré svetlo. Keďže sme na jednom s au-pair stretnutí mali poučenie, čo robiť keď vás zastavia policiajti, tak som vedela, že musím okamžite zastaviť, vypnúť motor a nechať ruky na volante. V tejto krajine je policajtom jedno, či vás naháňajú za to, že ste niekoho zastrelili, alebo ste len išli na ORANŽOVÚ. No potom prišiel policajt, povedal mi, že som išla na červenú a pýtal sa ma, že prečo. Som mu to vysvetlila, že som sa bála, že sa mi kamarátky stratia (čo sa aj stalo). Nuž a on si potom vypýtal môj vodičák, tak som mu ho dala a čakala, že čo dalej. Medzi tým sa Kyoko a ostatní po nás vrátili (mala som v aute ešte jednu Thajčanku). Chlapíkovi to aj celkom trvalo, až mi priniesol veľký papier, že to mám podpísať, vraj tým sa zavazujem, že sa dostavím k súdu, ak nezaplatím pokutu. No slovo súd ma dosť vystrašilo, lebo mi ani nepovedal, že či chce odomňa peniaze a koľko. Našťastie mi to celé vysvetlil, dal mi ten papier a nechal ma ísť. Bol to celkom milý mladý muž, chvíľu som si myslela, že ma nechá ísť, bez problémov, s varovaním, alebo niečo na ten štýl. Nuž čo už. Aby som dokončila k tej pokute - na druhý deň som to povedala Deb a ona povedala, že asi by som mala ísť k tomu súdu (vyzerá to tu celkom bežná prax), lebo je možné, že potom nebudem musieť platiť vôbec nič. Nie, že by sa mi k tomu súdu chcelo... ale $157, ako nie je to až také zlé, no uvidíme, musím sa o tom znovu porozprávať s Deb. Inak súd mám 14. marca, tak potom dám vedieť, že čo a ako.

No inak to karaoke bola celkom sranda. To nie je, že idete do baru a tam sa strapňujete pred polkou sveta. Mali sme jednu miestnosť s celým tým karaoke zariadením len pre seba a mohli sme si spievať a hulákať čo sme chceli a koľko sme chceli. No a to bolo dosť ťaké sa nezapojiť. Mali tam aj japonské a tahjské pesničky, takže baby si zaspievali aj tie. Najväčšia sranda bola keď spievali YMCA v japončine. Jediné, čomu sa dalo rozumieť bolo to YMCA.

Inak sme tu mali aj celkom dosť snehu, jeden tyždeň deti skoro vobec neboli v škole, čo pre mňa na rozdiel od iných au-pair znamená menej práce. Aj sme sa trochu bobovali, aj malého snehuliaka sme urobili. Piekli sme cookies, pili horúcu čokoládu so šľahačkou... a Tom nadával na to aká je vonku kosa.

Kôli tomu snehu som párkrát (konkrétne šesť) nemala školu. Ale minulý týždeň sme písali test a ja som mala 93%, čo som celkom spokojná. Inak škola je pohoda. V pondelok máme midterm (taká väčšia skúška), tak uvidíme ako si poradím s tým.

No a ešte jedna vec - neviem, či ste si všimli, ale už píšem z diakritikou, to znamená, že mám slovenskú klávesnicu a to znamená, že mám svoj vlastný počítač. A snáď sa časom zmôžem aj na foťák a doručím vám nejaké obrázky. (tento jeden je z tej thajskej reštaurácie, to mám od Kyoko)

P.S. Jana, alebo aj iní, dajte mi vedieť, ak sú tam nejaké drsné chyby ;)