"...pravdu a nič len pravdu"

Tak ak vás niekoho zaujíma, ako som dopadol ten môj dopravný priestupok, tak včera som mala súd.
Ráno som sa tam vybrala s prázdym a roztraseným žalúdkom. Nestihla som sa najesť, lebo ráno som ešte pracovala, zobudila som deti a vychystala ich do školy, a potom som teda šla. Ešte som dostala nejaké rady od Deb a od Toma. Deb povedala, že by som hlavne mala ukázať, že mi je to HROZNE ľúto. No a Tom, že by som tam mala začať plakať, to vraj pomáha. Cestou som zle odbočila len raz, ale som sa spamätala, že Fairfax by mal byť predsa opačným smerom, tak som to čím skôr otočila. Potom som to už našla celkom ľahko. General District Court. Dosť veľké to tam bolo. No tak som zaparkovala a pobrala sa hľadať, že kde je to tá moja súdna sieň. Stačilo sledovať ľudí s podobnými žltými papierikmi ako som mala ja. Pri vstupe do budovy ma prezreli, opýtali sa ma, či mi môžu prezrieť tašku (ktovie čo by spravili, keby som povedala, že nie). Mala som tam fľašku s vodou, tak mi kázali sa z nej napiť, a poslali ma ďalej. Prišla som k veľkej digitálnej tabuli, kde boli všetky súdne prípady s menom a číslom súdnej siene. Moja bola číslo 2H. Išla som na druhé poschodie, našla dvere 2H a pridala sa k ľuďom čakajúcim pred dverami. Mala som ešte asi pol hodinu. Len som celý čas vyplašene rozmýšľala, že ako budem vedieť, kedy mám ísť donútra a ako budem vedieť, čo mám robiť. Zrazu asi päť minút pred pol, sa všetci ľudia začali zbierať a vchádzať do miestnosti. Tak som šla aj aj. Som si pekne sadla do jednej lavice a čakala, že čo ďalej. Prišiel zriadenec a povedal, že si máme vypnúť mobilné telefóny (začínam si užívať, že žiadny nemám), že nesmieme jesť, piť a čítať nič, čo nesúvisí s procesom. No a potom prišla ich ctihodnosť. Celkom sympatický starší pán. Povedal nám, že máme zabudnúť na všetko čo sme videli vo filmoch, lebo to bude úplne inak. No a potom nám vysvetlil, že ako to bude prebiehať. A že keď povie naše meno, máme sa postaviť a povedať či sme guilty (vinný), not guilty (nevinný), alebo ... a to som nerozumela, čo bol dosť veľlý prúser, lebo podľa toho ako popisoval dôsledky jednotlivých prehlásení, tak som chcela povedať zrovna to. Išlo to vážne ako na bežiacom páse. Trochu som dúfala, že niekto predomnou urobí presne to, čo som chcela ja, ale prišla som na rad pomerne skoro. Takže, keď ich ctihodnosť povedali moje meno, tak som sa postavila a spýtala sa, aké mám možnosti. Ich ctihodnosť sa usmiali aj so všetkými tými právanikmi naokolo a láskavo mi zopakovali moje možnosti. To som už rozumela (hoci si za ten svet neviem spomenúť, čo to bolo), tak som "vyhlásila" a ich ctihodnosť si ma zavolali dopredu, aby si ma vypočuli. Tak som im povedala, že ako to bolo, že mi je jasné, že som mala zastaviť, ale že som sa bála, že sa stratím, a že som tam bola prvýkrát, a že to už nikdy viac neurobím. Nezačala som síce plakať, ako mi radil Tom, ale asi to stačilo. Ich ctihodnosť, vzhľadom na môj čistý register, povedali, že teda nemusím plaťiť tak ako som pôvodne mala $157 ale len $50. Teda mi to celkom stálo zato. Pekne som sa im poďakovala a padala som preč.