Ako zo mna nebude snob :)

No, veci sa ustalili aj v novom roku. Minuli tyzden som mala trosku spleen - smutno mi za vami bolo, ale ustala som to a idem dalej.
Vo stvrtok mi rano zavolala Lydia, ze ma volne rano, tak sa chcela ist prejst. Byva celkom blizko, ale napriek tomu som to urobila americkym sposobom - nalozila som psa do auta, odviezla som sa k nej a potom sme sa spolu isli prejst. :) Mala dost tazky tyzden, a hlavne k tomu prispeli je "host parents", ktori sa jej to rozhodli vynahradit tym, ze jej dali poukazku do jedneho brazilskeho staekhousu na veceru pre dvoch, tak ma tam pozvala. Zarezervovala stol na piatok. Chvilu trvalo kym sme to nasli, ale nakoniec predsa. Bola to dost "fancy" restauracia. Najprv sme museli pockat kym nam najdu stol - vzali nam kabaty, boli tam velke pohodlne kresla, telka, v ktorej horel ohen :) Na druhej strane bol bar - keby sme chceli cakat s drinkom. Ale Lydia nema 21 a ja soferujem :) takze sme to zvladli bez toho. Ked nas posadili k stolu, vsimli sme si take male cierne kolieska pri kazdom tanieri, ktore hovorili, ze "nie dakujem". Ked sme ich otocili na druhej strane boli oranzove a hovorili "ano prosim". Dost sme nevedeli, co mame robit, lebo nam nik nedoniesol ziadne menu, tak sme chvilku len tak sedeli. Potom prisiel casnik, taky mily chalan, take ucho mlade :) a vysvetlil nam, ze na druhej strane su salatove misy a polievkove misy, ze s toho si mozeme nabrat kolko chceme. No a tie kolieska su na maso. Ono tam totiz chodili okolo chlapici s velkym spizom plnym masa - rozne druhy masa. Ked bolo koliesko otocene na cierne "nie dakujem", tak nic, ale ako nahle ste to otocili na oranzove "ano prosim" chlapici sa zacali zbiehat okolo stola a ponukat maso. Raz sa zastavili asi styria, a ked odisli, uz sa k nam priblizoval dalsi, ked Lydia rychlo v panike, ze "otoc to, rychlo, nech sem nechodia". Jedlo bolo super. Bavili sme sa, najma sami na sebe, a potom sme sa este pobavili na ucte, ktory bol skoro $100. Este stastie ze sme to neplatili.
Mam pocit, ze Lydii sa to celkom pacilo. A ja som prisla na to, ze to absolutne k zivotu nepotrebujem. Ale co bolo prijemne, ze ti ludia k nam boli mili, aj ked im muselo byt jasne, ze sme prvykrat v takej restauracii. Viem si predstavit, ze doma by to vyzeralo dost inak.